Ťažký kufor ťahajúc za sebou a s kávou v ruke som sa konečne doteperila do školy, len aby mi oznámili, že všetci spolužiaci už sedia v autobuse. Prišla som posledná, všetky prístroje boli už naložené, tak som si mohla spokojne sadnúť na jedno z posledných voľných sedadiel šoférovi skoro na kolenách. Vyrazili sme. Moju nie moc veselú náladu takmer okamžite zlepšila atmosféra v autobuse a žiariace oči natešených spolužiakov tešiacich sa na naše prvé veľké dobrodružstvo.

Konečne sme dorazili, hoci cesta nebola dlhá, boli sme radi, že sme sa mohli konečne ponaťahovať a ubytovať. Utekali sme všetci s batožinami na izby, vybaliť sa, oddýchnuť si, poobzerať si ostatné izby a uzavrieť kšefty o používaní našej – dievčenskej kúpeľne (bola totiž trošku v lepšom stave ako chalanské sprchy).

Po pokynoch a poučeniach pána profesora a pána domáceho sme sa vybrali dolu kopcom na našu vytúženú lúku vykonať rekognoskáciu. Keďže sme nadpriemerne šikovní študenti, nestrávili sme na lúke ani hodinku a pol už s hotovými náčrtmi, a prázdnymi žalúdkami sme sa valili späť do penziónu na vynikajúci obed.

Teraz už s preplnenými žalúdkami sme sa uvelebili v chlapčenských izbách a na balkóne a mali sme pocit že tam už zostarneme. Lenže naše plány prekazil pán profesor Vrták nákazlivou náladou a plný nadšenia z programu, ktorý mal pre nás vymyslený. Tak sme síce len neochotne zobrali GPS a nohy na plecia a šli sme si zahrať geocaching. Bola to v podstate celkom zábava, keď sme tie skrýše hľadali až po uši zahrabaní v lístí a hline, ale keď sme ich aj po štvrťhodinke nevedeli nájsť, naše odhodlanie pomaly vyprchalo a vzdali sme to. Nie však úplne, teda, ako ktorí. My vytrvalejší sme pokračovali v pátraní na výhliadkový kopec. Cestu tam aj späť sprevádzalo zopár šmykľavých pádov na zadok a zamotanie sa do šípov, ale výhľad stál za tú ťažkú obetu.

Večeru sme opäť do seba nahádzali, že sme nevedeli ani ako a kedy a opäť sme neboli schopní života. A keď nám už žalúdky trošku vytrávili a začali sme trošku žiť, hrať hry a zabávať sa, ani sme sa nenazdali a prišli pán profesor s pani profesorkami a v momente nás zrušili, že už je desať hodín, skončila nám večierka a máme ísť spať. Povedzme, že sme spať ozaj išli.

Z rozprávania starších študentov sme už približne vedeli, aký príjemný budíček nás ráno čaká. No na naše milé prekvapenie v to krásne prvoaprílové ráno nebolo nikde ani slychu po škodoradostnom speve v podaní nášho pána profesora. Všetci nevyspatí s kruhmi pod očami à la golfová loptička sme sa po výdatných raňajkách vybrali nivelovať. V škole nám vždy vraveli: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ My sme si však túto vetu upravili presnejšie, a výstižnejšie pre náš prípad. Znela: „Ťažko na cvičisku, ešte ťažšie na bojisku.“ Skúšku nivelačného prístroja teda sprevádzali chytania za hlavu a zúfalé reči: „a ako sa to počíta?“ alebo „pani profesorka, čo máme robiť?“. Po hodine trápenia sa však skúška obom skupinám vyšla a mohli sme ísť na lúku. Nivelácia bola nudná a dlhá, no hoci sme boli pomalší ako druhá skupina na čele s takmer profesionálnym geodetom Adamom, nakoniec sme boli my tí, ktorí sa tešili, že im vyšiel nivelační ťah. Tak sme ich teda nechali na lúke, nech si ťah zopakujú. Zvyšné dve skupiny mali ešte plné ruky práce s tachymetriou, išli sme teda na penzión spracovávať sami.

Stredajšia tachymetria nás úplne zničila. Tak ako sme utorok odchádzali z lúky prví, sa nám to v stredu vrátilo a ostali sme tam najdlhšie. Ešte aj nivelátori opakujúci ťah nás predbehli. Nakoniec sme poobede mohli spokojne prehlásiť, že meračku máme úspešne za sebou!

V posledný pracovný deň (štvrtok) sme mali na pláne vyhotovovanie miestopisov, lenže ďalší plán na večer bola grilovačka, tak sme sa niektoré šikovnejšie uliali a vybrali sme sa do Štiavnice na nákupy. Večer sme si pekne nanosili drievká z lesa, vlastne, iba tí statočnejší z nás, my zástupkyne nežnejšieho pohlavia a fešáci, ktorí si nemohli pokaziť účes, sme sa iba prizerali. Do náladičky nám pri opekaní hrala muzička každého druhu, polovica triedy sa striedala za „dídžejským pultom“ a potom to tak aj vyzeralo keď raz hral metal a hneď potom ľudovky a nakoniec niečo, čo bolo aj ťažko nejako pomenovať.

Túra na Sitno bola už posledným klincom v našej spoločnej rakve, hore sme sa štverali trošku nachladnutí, dolu sme išli úž úplne nachcípaní a vyčerpaní. Ale aj tak sme mali navečer ešte dosť síl zahrať si ešte posledný – záverečný futbalový turnaj.

Posledné ráno sa nieslo v znamení smútku. Veď bodaj by nie, keď nám teraz z najlepšieho týždňa ostalo len kopu spomienok, náčrty, vypísané zápisníky a oči pre plač?

Laura (Zrzka) Pénzešová II.E